Kréta počas korony (časť 1.)

"A tak sa rozhodlo, že o tri dni odlietame z Viedne na Krétu."

Keď sme sa koncom februára vracali zo Sardínie, ešte sme ani netušili, akým luxusným tovarom sa slobodné cestovanie po svete stane. Stihli sme to len tak tak. Ako Samo hovorí (hovoril), ak by sme tam nešli, bol by to prvý rok po mnohých, kedy by sme neboli pri mori.

Situácia sa prudko zhoršila a my sme si uvedomili, že nielen že sa nadlho nebudeme cítiť pri cestovaní bezpečne, ale to budeme mať zakázané úplne. Napriek všetkým zákazom, príkazom, strachu a rešpektu sme sa mali dobre. Svadbu sme stihli a štastlivo môžeme prehlásiť, že sme sa nestali novým ohniskom. Len pred pár mesiacmi sme mali veľké sny ohľadom svadobnej cesty. Rafting v Laose. Kambodža na motorkách. Aljaška. Havaj. Patagónia. Lákalo nás mnohé. Nevyšlo. Na jednej strane mi to vôbec nevadilo. Uvedomila som si, že na svoj vek sme už veľa videli a spoznali. Na druhej som si vravela: „dokelu, ale veď to mala byť naša svadobná cesta“. Firmy zavreli a škola začala byť online. Zrazu sme sa ocitli obaja doma, za počítačmi. A vtedy Samo povedal: „a čo keby nám pri tom more obmývalo palce na nohách“. A ja že dobre.

Prvý sme si vybrali Cyprus. Málo prípadov, prísne pravidlá na hraniciach, a samozrejme, lacné letenky. V dnešnej dobe ideálna kombinácia. V čase, keď sme si kúpili letenky, sme potrebovali ako občania Slovenskej republiky, test. Odobraná vzorka nesmela byť staršia ako 72hodín. Rýchlo sme si rezervovali termín a tešili sa, ako dobre nám to vyšlo. O deň nato prišlo rozhodnutie zo strany Cypru. Slováci už nie sú vítaní. Ryanair nám dal možnosť si zmeniť let. Bolo len jediné miesto, ktoré nám sedelo dátumovo, chceli sme odletieť čo najskôr. A tak sa rozhodlo, že o tri dni odlietame z Viedne na Krétu.

Viedenské letisko bolo pre nás veľká neznáma. Bol tam strach, bol tam rešpekt. Aj mierna obava z toho, že si vlastne dovolenku pre opatrenia neužijeme. Z Bratislavy sme vyrazili autobusom. Rúška sú už klasika, na ktorú sme úplne zvyknutí. Prvým skutočným šokom bola kontrola na hraniciach. Jasné, už som ich pár zažila, ale nikdy nie pri vstupe do Rakúska. Ako Slovákom nám stačilo ukázať občianske preukazy. Obávam sa, že cestou spať to také jednoduché nebude.

Letisko bolo extrémne prázdne. Fakt som také ešte nezažila. Cez kontroly sme prešli rýchlo, nikde sme nečakali. Všetko išlo tak hladko, až mi to prišlo čudné. Aj let prebehol bez komplikácií. Teda ak nerátam, že môj sused vypil až príliš veľa ginu s tonicom, čo malo za následok jeho početné prekračovanie mojich nôh po ceste na záchod. Ryanair ani počas tejto situácie neupustil od svojho verného rozsádzania pasažierov, ktorí si nepriplatia. Ja som bola v prvej časti lietadla, Samo v druhej.

Po pristátí v Heraklione nás zastavovali policajti. 24hodín pred vstupom do Grécka treba vyplniť formulár, ktorý vám vygeneruje QR kód. Jeden za rodinu. Tu sa preukázala taká tá ženská ješitnosť. Samozrejme som sa zapísala ako hlava rodiny. Keby som bola vedela, čo to obnáša, asi to predsa len prenechám svojmu manželovi. Jeho poslali po batožinu a mňa postavili do dlhého radu „hláv rodín“. K môjmu osobnému QR kódu pridelili ešte čiarový kód skúmavky. Ďalší pán v obleku mi dlhou vatovou tyčinkou pošteklil mandle. Robil to jemne, ale miesto, kde mi odoberal vzorku, som cítila ešte niekoľko hodín. Ďalších 24 hodín som tŕpla, aby mi nezavolali s pozitívnym výsledkom.

Z letiska do mesta ide autobus číslo 6. Lístok stojí 1,10€. Sebavedomo prehlasujem tento presun z letiska za najjednoduchší, aký som zatiaľ zažila. Keďže sme ešte nemali výsledok, rúška sme si na sebe nechali aj pri krátkom prechode mestom. Ale poviem vám, vôbec to nevyzeralo na pandémiu. Skupiny familiárne správajúcich sa ľudí na uliciach nás prekvapili. A dokonca sa na nás usmievali. Všetky obavy z toho, že budú mať strach a budú nepríjemní, lebo sme turisti, zmizli. Veľmi ma to potešilo. A aj trochu zahrialo pri srdci.

Auto sme si požičali zo spoločnosti Motorclub. V meste stál prenájom o polovicu menej, ako na letisku. Na dva dni nás vyšlo 27€ Bolo malé a milé. A okamžite sme sa v ňom zabývali. Vyrazili sme do miesta, ktoré malo byť ráno východiskovým bodom pre náš výstup. V noci malo mierne pršať, a tak som ho využila aj ako prístrešok. Na to aké bolo drobné, bolo ozaj všestranné.

Psiloritis, 2 456m.n.m., je najvyšším vrchom Kréty. Trasa, ktorú sme si zvolili. bola dlhá 18km s prevýšením 1 300m. Vyrazili sme za svitania. Cesta bola dlhá a horúca. Prímorské slnko má svoju vlastnú intenzitu. Dokonca sme si zabudli opaľovací krém a celú sme ju museli pretrpieť v mikinách. Tie nám naneštastie nedokázali uchrániť tvár, ktorú dodnes zdobí niekoľko pľuzgierov. Nestretli sme nikoho. Až na vrchole sme prvýkrát zahliadli aj iných ľudí. Mali sme celú Krétu ako na dlani. Výhľad sme si užívali plnými dúškami, až kým neprišla oblačnosť, ktorá nás rýchlo vyhnala dole k autu. Po 8smich hodinách na nohách sme si konečne oddýchli v aute. Cesty sú nové a dobré, ale úprimne, toľkokrát som mala na mále. Zákruta za zákrutou. Naozaj mi chýbal kinedril.

V noci sa mi zdalo, že počujem husi. Vravím si: „Martina, tebe sa zdá, že si doma v Drženiciach. Tu žiadne husi nie sú. Boli. Ráno nás zobudili svojím ťapkaním sa po pláži. Aj ony si užívali pláž a more. Preveli je zaujímavá tým, že sa tu do more vlieva rieka. Prechádza spodkom kaňonu a obklopuje ho veľký palmový les. Podľa internetu jediný na celom ostrove. Miestni nám však prezradili, že je tu ešte jeden. Väčší.

Nedeľný obed sme si vyšli zjesť na neznačený vrchol, ktorý sa týčil vysoko nad plážou. Výhľad bol síce pekný, ale určite som nepôsobila ako nadšený turista. To teplo už bolo neúnosné a 1km pred vrcholom som to vzdala. Podľa mňa sa medzi 11:00 a 14:00 neoplatí vyjsť von a vykonávať fyzickú aktivitu. Iba ak chcete vyzerať tak, ako ja práve teraz. Ak by som si dala do úst jablko a ľahla na drevenú dosku, len ťažko by ste ma rozoznali od pečeného prasiatka.

Po odovzdaní auta sme sa ubytovali v prímorskom mestečku Bali. Keď sme na bookingu hľadali ubytovanie, išli sme podľa ceny. Aparthotel Sofia ponúkal jednu noc, s raňajkami a večerou pre dvoch, za 18€ Ešte sme nikdy takto ubytovaní neboli a nevedeli sme, čo čakať. Za tú cenu sme si predstavovali párky s kečupom na raňajky a zemiaky s mäsom na večeru. Prihadzujem fotku jedla. Ale pokúsim sa to aj opísať slovami. Jedlo nám

naberajú zamestnanci. Je to v rámci opatrení proti korone. Ale naberajú nám ho koľko len chceme. Napríklad včera zjedol Samo 5 tanierov a ja 3 a dezert. Bolo mi poriadne zle.

A tak si dnes sedím na online prednáške (stále prejedená) a mám tento neskutočný výhľad. Teším sa, že nás tu prijali, neboja sa nás a stále sa usmievajú. A dúfam, že keď sa o dva týždne pokúsime dostať domov, tak sa nám to podarí.

FOTKY

Palmový les

spanie na pláži Preveli

Psiloritis