Južná Kórea Bukhansan national park

Ráno som sa zobudila pomerne neskoro, pretože moja japonská spolubývajúca mala veľmi zvláštny zvyk. O tom som Vám povedala už v prvom článku ale nedá mi to nespomenúť aj tu. Celú noc som sa budila na šušťavé zvuky, ktoré vydávali veci v jej kufri. Netuším, ako sa jej v ňom mohol spraviť cez deň neporiadok, pretože vlastne stále spala. Jedna vec však bol jasná, v noci treba kufor upratať, prebaliť a vyjesť nejaké čipsy. Preto môj skutočný spánok začal až nad ránom, kedy jej nočné výpravy ustali a konečne zavládlo ticho.

Národný park Bukhansan som si vybrala pre jeho výhodnú polohu. Dostať sa tam metrom trvalo len niečo málo cez hodinu a nebolo treba viac ako jeden prestup. V hlave som stále mala myšlienku, že by som zašla do národného parku, ktorý ma skutočne lákal, ale nebola som si istá, či by som to stihla. Teraz si uvedomujem, že som kľudne mohla ísť, pretože doprava tu bola celkom iná, ako tá podľa ktorej som to posudzovala. Teda myslím tú vo Vietname, no po návrate do slovenských vlakov, asi myslím aj tú našu.

V metre sa okolo mňa začali zhromažďovať ľudia v dôchodkovom veku v plnej turistickej výbave. Mali klobúky, vesty, palice a veľké batohy. Dokonca mali aj letné turistické rukavice. Pri pohľade na nich som sa poriadne zľakla. Pripadala som si nepripravená v svojich botaskách, kraťasoch a s dvoma trojuholníkmi ryže. O vystúpení z metra som už videla vrcholček hôr. Prekvapila ma ich majestátnosť, predsa len som bola stále v meste. Cestou k národnému parku som zistila, že som pokojne mohla prísť aj nahá. Po ceste by som sa vedela úplne vybaviť a to vrátane spomínaných rukavíc. Namiesto pohľadníc a magnetiek tu mali stánky a obchody asi všetkých medzinárodných športových značiek. Škoda, pretože som chcela magnetku a nie rybársku stoličku.

Pri vchode do areálu som sa zastavila pri veľkej mape. V hlave som už mala vyhliadnutý jeden vrchol, ktorý bol bohužiaľ preškrtnutý čiernou farbou. Strážcovia parku našťastie vedeli po anglicky a vysvetlili mi, že najvyšší vrchol sa bohužiaľ mierne rozsypal po nedávnych dlhých dažďoch. Boli veľmi milí a ústretoví, a tak som už o chvíľu kráčala s mapkou smerom do lesa. Aj táto turistika bola iná ako u nás na Slovensku. Všade boli zábradlia a na začiatku bola cesta asfaltová. V mojej mysli sa našla obava, že to bude mestská turistika. Stromy okolo mňa to však dostatočne vynahradili. Konečne som sa zbavila toho večného smogu, v ktorom som posledné mesiace žila. Ani vzduch nebol taký ťažký a hutný, ako ten vo Vietname a v centre Soulu. Aj zábradlia postupne zmizli a asfalt vystriedala príjemná lesná cestička. Nevadilo mi ísť samej, pretože po hlučnom lete sa mi chvíľka ticha v prírode priam žiadala. Pod vrcholom sa mi prihovoril 60 ročný pán, až po zuby ‚ozbrojený‘ turistickou výbavou. Zazneli klasické otázky: skadiaľ som? či som sama? ako sa mi tu páči? Po krátkej zdvorilej konverzácii sme sa rozlúčili a ja som opäť osamela. Myslela som si, že výstup bude jednoduchý. Zmýlila som sa a onedlho som sa už štverala po šmykľavých kameňoch a držala sa reťazí.

Dosiahnutý vrchol chutil sladko. Výhľad bol dychberúci. Hory tvorili akúsi hranu, ktorá oddeľovala dva svety. Na jednej strane ultra moderné mesto, na druhej do ďaleka tiahnuce sa kopce. Údajne som mala vidieť až do Severnej Kórei. Počasie bolo priam ukážkové, takže verím, že nejaký malý kúsok tej záhadnej krajiny som videla.

Usadila som sa na vyčnievajúcej skale a pozorovala skupinky ľudí okolo mňa. Vybrala som si z batohu Žolta (môj plyšový potkan, ku ktorému som sa príliš citovo pripútala), aby som tam nesedela sama. Otvorila som si svoj, už obľúbený‘ trouholníček ryže.

Onedlho mi do zorného poľa pristála mandarínka. Bol to ten postarší pán, ktorého som stretla po ceste. Predstavil sa mi ako John. Podľa toho som zistila, že aj Kórejci, tak ako Vietnamci, si radi dávajú anglické mená z populárnych filmov. Aj on bol sám a jeho gesto ma veľmi potešilo, tak sme sa dali do reči.

Vedel dobre po anglicky a konverzácia s ním bola osviežujúca. Povedal mi, že sem chodí pravidelne- každú sobotu. Nadchol ma hlavne návrhom, že mi ukáže aj ďalšie trasy. Túžila som vidieť aj zákutia mimo turistických ťahov a jeho ponuku som rada prijala. Možno si poviete, že to bolo hlúpe. Aj mne rodičia hovorili, aby som bola obozretná, s kým sa dávam do reči. A priznávam, že mi nebolo všetko jedno, keď som si uvedomila, že cestou, ktorou ideme, nejde nik iný. Zahanbene priznávam, že som si v hlave vymyslela plán na jeho zneškodnenie v prípade núdze. Upokojovala ma myšlienka, že to bol typický aziat a teda som ho o hlavu prevyšovala. Obavy neboli nutné a z Johna sa vykľul príjemný spoločník. Ukázal mi krásne cestičky a na ďalšom vrchole ma ponúkol domácim kimbabom (kórejská suši rolka). Klesali sme poriadne dlho, možno aj tri štyri hodiny. John bol tak milo čudný v tom, že ma stále podopieral. Bolo treba zoskočiť zo skaly? Pomohol mi. Bolo treba podliezť strom? Pomohol mi. Bolo treba prejsť cez lístok? Aj tu mi pomohol, ale to už bolo proste moc.Na záver ma pozval na ryžové víno, ale to som taktne odmietla a vydala som sa na cestu ‚domov‘.

Keď som ráno odchádzala, nečakala som, že prídem za tmy. Dnešným cieľom bolo už len nájsť jajangmyeon. Po hodinovom blúdení ulicami som konečne našla tú správnu reštauráciu. Jej majitelia sa na mne zabávali, keď som si všetko fotila. Smiali sa aj na mojej bojazlivej opatrnosti nad novým pokrmom. Inak. Jajangmyeon je moje naj naj naj najobľúbenejšie zahraničné jedlo. Sú to čerstvé rezance so slanou fazuľovou omáčkou, v ktorej je zelenina a bravčové mäso. K tomu sa podáva žltá nakladaná reďkovka. Proste nebíčko v papuľke a je to jeden z dôvodov, prečo tam idem zas. Spokojná, najedená, unavená som zase začala plánovať.