Južná Kórea- deň prvý

Prečo práve Kórea?

Navštíviť Južnú Kóreu bolo mojím snom už poriadne dlho. Ešte dva roky a už by sme mohli povedať, že o tom snívam celú dekádu. Ak sme sa spolu rozprávali, tak je takmer isté, že som vám o tom povedala aspoň raz. A preto si myslím, že nie je prekvapením, kam som toto leto zamierila.

Našla som letenky na internete. Veľmi dobrá cena, dátum vyhovujúci. Hovorím Samovi: Poďme! Lenže jeho to nelákalo. Pretože predsa len, toto je môj sen. Ani jeden z nás nemá rád dovolenky v mestách, uprednostňujeme prírodu pre betónovými džungľami. A tak sme letenky nekúpili. Ale myšlienka na to, ako blízko som bola tomu, aby som si splnila niečo, čo som tak dlho chcela, mi nedala spávať celý týždeň. A ani Samovi, pretože som mu neustále oplieskavala o hlavu, ako by mi tam bolo dobre. A tak, keď sme našli ďalšie letenky, učinila som rozhodnutie. Idem! A idem sama! A budem sa báť, ale zvládnem to. Tak som si ich kúpila. V tom momente sa všetky moje strachy a obavy vyparili. Rozplakala som sa od šťastia. Jednoducho som sa vykašľala na všetko, čo sa mohlo pokaziť, a uchopila som túto príležitosť do vlastných rúk.

Ťažké lúčenie

Lúčenie bolo o niečo ľahšie, ako som si myslela. Mohol za to práve fakt, že ma ovládlo vzrušenie z nadchádzajúceho výletu. Inak by som sa len ťažko rozlúčila s Thai Nguyenom. So všetkými tými ľuďmi, ktorí sa za tri mesiace stali mojimi blízkymi priateľmi. Všetci okrem mňa pracovali, takže prebehli len rýchle objatia a následné nasadnutie do taxíka. Na stanici som si sadla do autobusu a až počas 5hodinovej cesty na letisko som dovolila slzám, aby si našli cestu von. Celý čas som venovala spomínaniu na všetko dobré, čo som zažila a opúšťam. Čo vo mne navždy zostane, pretože to zmenilo mňa aj môj pohľad na svet. Spomenula som si aj na to, ako som sa lúčila s rodičmi na začiatku leta. Vtedy som si vravela, že sa azda nikde nebudem cítiť tak dobre ako doma, a nenájdem ľudí, ktorí by mi tak prirástli k srdcu, ako moji priatelia doma. Pravda sa však stala opakom a ja dodnes so slzami v očiach spomínam na svoj druhý domov vo Vietname.

Tak teda vyrážam!

Po ceste na letisko som zažila hádam najhoršie toalety v mojom živote. Na dlážke v otvorenej miestnosti sa nachádzali tehly, na ktoré si človek musel čupnúť a vykonať svoju potrebu do válovčeku. Kolenami sa pri tom opieral o svojho spolu používateľa. Do odletu som mala ešte niekoľko hodín. Rozhodla som sa ich stráviť na letisku, pretože Hai Phong je hádam to najškaredšie mesto, ktoré som vo Vietname videla. Prečítala som si pár kníh, pár článkov o Soule a ani som sa nenazdala a bol čas nastúpiť do lietadla.

Skoro ráno som sa ocitla v Kórei a pred sebou som mala deň plný nových zážitkov. Nakoľko som si spravila nahustené plány, únava, ktorú som cítila po cestovaní, nebola vítaným spoločníkom. Rozhodla som sa pospať si na chvíľu v malom budhistickom altánku, ktorý sa skrýval na najnižšom poschodí letiska.

Malá vsuvka, ktorá nemá s mojím výletom nič spoločné

Tu som spoznala Petra. Dala som sa s ním do reči, a onedlho sme zistili, že naše domoviny nie sú ďaleko od seba. Peter bol Maďar. Bála som sa, že chce odo mňa peniaze. Pretože Peter bol bezdomovec. Utečenec. Rozprával mi príbeh, ktorému dodnes tak trochu verím, ale aj neverím. Bol súčasťou politickej strany, ale jeho myšlienky sa prestali zhodovať so smerovaním strany. Otrávili ho. Prežil to. Toto je tá časť, ktorá ma trochu núti pochybovať nad skutočnosťou jeho rozprávania. Na druhej strane, ktovie čo sa deje za oponami, ktoré oddeľujú politikov a ľud. Peter nechcel peniaze, chcel iba email, aby mi poslal svoj blog, kde uverejňuje články o politickom utečenectve. Tak som mu ho dala. Teraz o dva mesiace neskôr viem povedať, že som mu dať nemala, pretože viem, že sa vrátil do Budapešti a chcel by, aby som za ním prišla. Po niekoľkých nepríjemných emailoch, ktoré mi Peter poslal, som si ho zablokovala. Čo ak ho vyhnali práve preto? Lebo je to úchylný hlupák, ktorý prenasleduje mladé dievčatá. Môže byť. Dobre spravili.

Koniec malej, ale poučnej vsuvky. Konečne som v Kórei!

Po dvoch hodinách driemot, počas ktorých som celým telom chánila foťák Samových rodičov, som sa vybrala do mesta. Tu sa to trochu skomplikovalo. Dostať sa do centra metrom vôbec nebolo také ľahké, ako písali v článku: Ako jednoducho cestovať metrom v Kórei. Ale nejako sa mi podarilo dostať do vlaku a vybrala som sa smerom do mesta.

Zamenila som si 100eur, čo by vo Vietname znamenalo, že si môžem dva týždne žiť na vysokej nohe. A na Slovensku by mi to na dva týždne, pri troche skromnosti, tiež vyšlo. Tu som si musela obracať každý Kórejský won, aby som posledný deň nehladovala a mohla doniesť domov nejaký ten podarúnok.

Vystúpila som v centre a pešo som sa vydala smerom do historickej časti. Chvíľu som blúdila, no zistila som, že Kórejci sú ochotní a milí ľudia. Stačilo sa opýtať a o chvíľu som stála pred prvým palácom- Changgyeonggung. Za naozaj symbolické vstupné, približne 80 centov, som sa dostala dnu. Palácový komplex tvorili historické domy, ktoré slúžili najmä služobníctvu a poddaným. Architektúra týchto stavieb je veľmi očarujúca a mňa najviac zaujali prepracované detailné kresby, ktoré zdobili stropy a drevené trámy. Stretla som tu niekoľko mladých ľudí, ktorí boli oblečení v tradičnom kroji. Potom mali vstupné do všetkých palácov zadarmo. Vyzeralo to, ako zábavná skúsenosť, no samej sa mi do toho nechcelo a tak som pokračovala ďalej, ako normálny platiaci turista.

Druhý palác- Gyeonghuigung, bol drahší. Necelé 3eurá. Ale oplatil sa každý cent. Komplex bol rozsiahlejší a stavby boli mohutnejšie a veľkolepejšie. Bol určený pre panovníka a jeho rodinu. Okrem týchto dvoch som navštívila ešte jeden komplex, ktorý bolo strohejší a jednoduchší, no napriek tomu veľmi dobre vybavený. Bol pre milenky a ich ženy a zadarmo. Či to má nejaký súvis s tým, že tam boli ubytované ženy, ktoré boli považované v tej dobe za menejcennejšie, bohužiaľ neviem. Takmer 4hodiny som sa potulovala po historických pamiatkach a začala som pociťovať hlad.

Pochopila som, že jesť v reštaurácii nebude také lacné, ako som zvyknutá. Preto som zamierila do potravín. Zaujímavosťou je, že každé potraviny majú kuchynský kútik a jedáleň. Kúpila som si trojuholníkový Gimbap. Je to ryža vytvarovaná do trojuholníku, ktorá je plnená mäsom alebo kapustou Kimchi a obalená v morskej riase. Cena bola 1euro.

Potom som sa pozrela do svojej mapy, ktorá sa na najbližšie dni stala mojím jediným spoločníkom.

Vydala som sa do neďalekej štvrte. Bukchon Hanok Village je jediná oblasť, kde sú tradičné domčeky stále obývané. Celý deň bola sychravá obloha a na mesto to vrhalo pochmúrnu atmosféru. Napriek tomu som dúfala, že dažďové kvapky zostanú v oblakoch až do večera. Nanešťastie sa počasie rapídne zhoršilo a v nepremokavej bunde som sa vybrala smerom na stanicu metra. V rámci šetrenia som išla až na vzdialenejšiu stanicu metra, aby som nasadla na spoj bez prestupu.

Opustila som sa?

Únava a počasie vo mne vytvorili nie úplne pozitívnu náladu. Cestou do hostela som zablúdila. Ľútosť z toho ísť sama bola niekde na hranici môjho povedomia a držala som sa, aby neprišla dopredu. Podarilo sa mi dostať sa na recepciu a prebrať si kľúče. Konečne som sa mohla zvaliť do postele. Na izbe som bola s ďalšími 5timi dievčatami. Ani jedna sa navzájom nepoznali, zato všetky boli čudné. A zostali také po celú dobu. Napríklad jedna celý deň spala a vždy o tretej ráno sa rozhodla prebaľovať kufor. Môžete mi veriť, prebudiť sa na šuchotavé zvuky a zbadať dievčinu, ktorej celý deň trčala z pod periny iba hlava, s baterkou na čele ako prekladá každý večer tie isté veci, je desivé. Človek sa až trhne.

Večer, keď sa umúdrilo počasie a môj žalúdok začal protestovať, rozhodla som sa ísť do mesta. Vybrala som si štvrť, v ktorej je hneď niekoľko univerzít a bohatý nočný život. Medzi prvé varené jedlo, ktoré som si vychutnala patrí Kimchi stew. Je to polievka s Kimchi ich národným jedlom, a mäsom. K tomu som dostala dve mištičky, na jednej nakladaná žltá reďkovka, na druhej čerstvé kimchi. V krabičke mi doniesli teplú ryžu a vo vysokej fľaši studenú vodu s mätou. MŇAM!

Veľakrát som si chuť kórejského jedla predstavovala. Práve vysoké očakávania majú za dôsledok, že sa ľudia mnohokrát sklamú. Toto nebol ten prípad. Bolo to stokrát lepšie, ako čokoľvek, čo som bola schopná si predstaviť. Oficiálne som sa zaľúbila do niečoho, čo som už dlho zbožňovala platonicky. Po dlhej prechádzke ulicami som sa rozhodla zamieriť naspäť na izbu. Na každom kroku som natrafila na mladých ľudí prezentujúcich svoje talenty. Takýmto spôsobom sa kórejskí umelci snažia dostať do povedomia verejnosti a agentúr. Všade som sa pristavovala a cesta mi trvala trikrát dlhšie.

Keďže som cestovala sama, nemohla som sa spoliehať na Sama. Ani na Miša. Na nikoho z tých, ktorí boli doteraz hlavami a organizačnými jednotkami našich ciest. Takže som bola na to sama a uvedomila som si, že mať dobrý plán nie je jednoduché. Dobré dve hodiny som plánovala nasledujúci deň.

Môj ďalší cieľ: Bukhansan national park!

---