Azerbajdžan (Baku, Qobustan, Sheki)

Kde? Azerbajdžan je jedna z Kaukazských krajín.

Čo? Dva týždne chodenia po azerbajdžanských mestách, dedinách a horách.

Ako? Lietadlom priamo z Budapešti do Baku s prepravcom Wizzair.

---

Ideme? Ideme!

Azerbajdžan je a vždy bude mojou srdcovkou. Je to destinácia, ktorú odporúčame pri každej príležitosti. Nápad ísť tam vznikol úplne obyčajne. Proste sa stretli traja kamaráti , ktorí zdieľajú vášeň pre hory a cestovanie. A teda ešte pre lacné dovolenky. Kúpili sme si letenku za necelých 120 eur. Bohužiaľ, ďalším výdajom bola cena víz. Je to daň za to, že sme mali možnosť navštíviť túto turistami nepoškvrnenú krajinu. My sme si ich išli vybaviť priamo do Viedne, kde sa nachádza ich ambasáda. Neboli sme si úplne istí, či nám ich dajú alebo nie, pretože sme potrebovali dokument, ktorý by potvrdzoval, že tam máme zajednané ubytovanie. A keďže my sme sa chystali behať so stanom po celej krajine, nemali sme ho. Našťastie nám jeden hostelík, v ktorom sme prvú noc spali, poslal prázdny papier. Ten som vyplnila a odvovzdali sme ho ako oficiálny dokument. Ešte sme si stihli kúpiť jahodové jogurtové šampanské a išli sme domov. Dúfajúc, že to vyjde. O necelé dva týždne som sa, teraz už sama, vydala do Viedne po odsúhlasené víza. Už zostávalo iba tešiť sa.

Z Budapešti do Baku sme leteli priamo nočným letom. Po Miša sme prišli už za tmy. Balenie nám dalo poriadne zabrať. Bolo treba riešiť prebytočné kilá, rozmery aj roztrhnuté vrece na batohy. Len o chlp sme sa rozlúčili tak, aby sme na letisku všetko stihli. A ráno? Boli sme v Baku.

Baku- falošné mesto

Azerbajdžan je chudobná krajina. Baku je opakom svojej krajiny. Je to luxusné moderné mesto, plné mrakodrapov a vydláždených námestí. Presne na takom som, ako vždy, skomplikovala situáciu. Rozpadli sa mi turistické topánky. Doslova na prach. Nebolo to boh vie čo, vzhľadom na to, že sme plánovali behať po horách. Než sme sa pustili do zbesilého hľadanie vhodnej obuvi, išli sme si oddýchnuť na hostel. Ten sa nachádzal v starej časti mesta. Mal jednu izbu a celý sa zmestil na jednu fotku. Bola to vlastne miestnosť plná postelí a dobrodružných duší. Som vďačná pani majiteľke za pohladkanie môjho ega. Kedykoľvek idem trochu na východ, ľudia mi radi hovoria aká som pekná. Nemyslím si, že je to mnou. Skôr tým, ako jednoducho dobrosrdeční títo ľudia sú.

Keď sme sa zobudili, rozhodli sme sa trochu si prezrieť centrum mesta. Nachádzalo sa tam zopár starých budov a múrov, ale prevažná časť už bola moderná. Hľadali sme športový obchod, v ktorom by mali varič a vhodné topánky. Kým sme ho našli, tak sme v podstate už prešli takmer všetky uličky v centre a vedeli sa ako tak orientovať. Varič sme išli hľadať aj na tržnicu, ale nanešťastie používajú iné kartuše, ktoré nám nesedeli. Našli sme aspoň vhodnú obuv pre mňa. Začal nás trápiť hlad, takže sme zašli na biznis menu do jednej malej reštaurácie. Za necelé euro sme dostali predjedlo, polievku, hlavné jedlo a čaj. No a my sme si samozrejme dali aj pivko, a nie posledné tohto dňa. Večer sme sa ešte raz vydali do mesta, aby sme si ho pozreli vysvietené, ale nakoniec sme aj tak skončili na kebabe a išli sme spať.

Qobustan-bahenné sopky a ropovody

Ráno nás prekvapivo čakali raňajky, po ktorých sme konečne vyrážali na cestu. Počasie nám nevyšlo, takže sme na seba aj na batohy navliekli pršiplášte.. Pán majiteľ zase raz dokázal, že sú to nápomocní ľudia. Prší, neprší, zobral dáždnik a išiel s nami pešo na zastávku autobusu. Tam sme sa s ním rozlúčili, ale dodnes spomíname na jeho ochotu a dobrotu.

Do Qobustanu sme išli miestnymi autobusmi. Ide tam číslo 20 alebo 288. Aj samotná cesta bola zážitkom. Pre nás aj pre domácich, ktorí vyzerali, že nie sú zvyknutí na turistov v autobusoch. Vystúpili sme v mestečku, a ako to už býva, odchytil si nás taxikár. Istotne si cenu trošku navýšil, ale až tak to nevadilo. Zobral nás najskôr do múzea. Neviem či vďaka nemu ale nemuseli sme zaplatiť žiadne vstupné. Bolo tam toľko zábavných interaktívnych vecičiek, že sme sa tam pomerne zdržali a trochu nášho pána vodiča nahnevali. Ako druhé sme navštívili areál, v ktorom sa nachádzali skaly s pravekými kresbami. Pozreli sme. Pofotili sme. A utekali sme k autu, aby sme zase neprešvihli náš čas.

Nakoľko pršalo, tak nás nevedel odviezť až hore k sopkám, pretože bola zabahnená cesta. Išli sme teda pešo. Predierali sme sa cez blato tak dlho, že ja som stratila pojem o čase. Ale určite to stálo za to. Pretože tieto bahnenné sopky, ku ktorým sme prišli, sú nádherným výtvorom prírody. Získať perfektnú fotku bubliny, keď akurát vychádza von, bola úloha, ktorá nás tu pomerne dosť zdržala. A keď sme už išli preč, no na koho sme narazili? Na nášho taxikára. Očividne si našiel niekoho od koho zobral viac peňazí a už teda cesta hore nebola problém.

Po ceste naspäť sme s hrdosťou prekročili náš prvý ropovod a chalani si trochu polozili po vagónoch. Ja som sa na ne ani s ich pomocou nevyšplhala, pretože boli naozaj obrovské. A potom zase autobus naspäť do Baku. Nemali sme žiadny presný plán. Iba sme poznali zopár miest, ktoré sme chceli vidieť. Dúfali sme, že krajina nám sama ukáže, kam treba ísť. Najskôr to vyzeralo, že už nejdú autobusy na žiadne z našich miest. Nakoniec Samo našiel spoj, ktorý išiel úplne inde. Takže nás tam iba rýchlo stiahol a bolo. Išli sme do Gabaly.

Poriadne pršalo a bola tma, takže sme pomaly všetci zaspali. Predtým sme sa ale dohodli, že pôjdeme až do Sheki. Škoda len, že sme to nepovedali aj nášmu šoférovi. Ten v Gabale vystúpil do toho lejaku a išiel nás zobudiť. Ja si pamätám len, ako som sa prebrala z driemot a počula spolucestujúceho zakričať: Šak Sheki. Vodič z nás určite nebol nadšený. Okolo pol noci nás vysadil v Sheki. Blúdili sme chvíľu po meste a snažili sa dostať na jeho okraj, aby sme si rozložili stan. Ale ako to už býva, keď prídete do krajiny, kde sa ľudia riadia tým, že vám majú pomáhať, zastavil pri nás pán. Ten povedal policajtom o našom stanovacom pláne. A tak sme spali v centre mesta a okolo nás občas prešli policajti, aby sa uistili, že sme v bezpečí.

Sheki-Bábušky

Ráno sa zobúdzam o desiatej ich času, o ôsmej nášho a o jedenástej môjho súkromného času, ktorý mi nastavil telefón. Vstávať sa mi po náročnej noci absolútne nechce, ale uvedomujem si, že dnešný deň bude určite plný nových zážitkov. To ma donúti sa pomaly prebúdzať. Vidím, že nie som posledná, vstáva so mnou naraz aj Miško. Samo je už dávno na nohách a necháva sa hostiť druhým čajom. So smiechom nás upozorňuje, aby sme si všimli deti, ktoré sa potulujú okolo nášho stanu. Je na nich vidno, že im ide o nás. Prechádzajú sa okolo, nikdy však nezájdu tak ďaleko, aby náhodou nedovideli na to, čo robíme. Ale ani tak blízko, aby sme ich nedajbože oslovili. Zaujímajú ich hlavne krátke nohavice, ktoré majú chlapci na sebe. Tí vyzerajú akoby sa cítili nesvoji a rozprávajú sa o tom, či by si nemali vytiahnuť dlhé nohavice. Takto pútame až príliš veľa pozornosti. Je mi úplne jasné, že tú budeme priťahovať tak či tak. Ženu s tak veľkým ruksakom ako mám ja asi často nevídajú a je viac ako očividné, že turistika po horách tu nefičí. Ženská turistika je vrchol nepochopiteľnosti.

Pozerajú sa na mňa so záujmom a mňa to znervózňuje. Naši hostitelia, majitelia kaviarne, na ktorej pozemku stanujeme, boli, tak ako väčšina ľudí tu v Azerbajdžane, veľmi pohostinní. Síce sme sa už na čaj nezdržali, Samo za ten svoj neplatil a dali sme si ponabíjať, niektoré dôležité veci, napríklad foťáky a mobily. Balíme spacáky, vyfukujeme karimatky. Balíme stan. Rutina. Neraňajkujeme, pretože sme stále pod drobnohľadom našich ochrancov. Lúčime sa s nimi a ideme ďalej. Nakoľko celý tento výlet bol spontánny, nemali sme presný plán. Len Samo čítal na internete, čo by sa oplatilo vidieť. Caravanserai mala byť našou prvou zastávkou. Podľa internetu a bedekrov je to historická budova, ktorá v minulosti slúžila ako miesto, kde sa zastavovali karavány, ktoré išli po hodvábnej ceste. Práve tu nechávali svoje zvery oddýchnuť a oni zatiaľ na nádvorí, ktoré slúžilo ako trhovisko predávali a vymieňali svoj tovar s ostatnými. Celá budova má približne 148 miestností, ktoré mali rôzne využitie.

Dnes je využívaných len okolo 50 z nich. Slúžia domácim aj zahraničným hosťom ako hotel a príjemná čajovňa. Keď sa prechádzam po kamennom nádvorí, predstavujem si bývalý zhon a ruch tohto miesta. Všetko tu dýcha históriou a aj moderné veci sú tu zakomponované tak, že túto prijemnú atmosféru nerušia. Rozhodli sme sa, že ranný čaj spraví každému z nás dobre. Vošli sme do malej kaviarničky a sadli si do jedného boxu. Matrace boli obalené v hodvábe a steny odeté do kobercov. Prvé, na čo sa pýtame po príchode obsluhy, je cena čaju. Tá nás prekvapuje svojou výškou, 10 manát(5eur), a tak začíname diskutovať o tom, že by sme odišli. Pán, ktorý nás obsluhoval nás hneď prerušil a my sa dozvedáme, že v cene je okrem čaju pre všetkých troch aj baklava a rôzne tradičné dochucovátka. Uvelebujeme sa tak, ako keby sme tu mali zostať dlhšie. Vykladáme si nohy, rozvaľujeme sa a užívame si pohodu útulného prostredia. Keď sa čašník vrátil, prekvapilo ma množstvo mištičiek a nádobiek, pohárikov a tanierikov, čajníkov a omáčnikov. Ešte šťastie, že nás pán inštruoval ako sa čo využíva a ako si čaj pripraviť tak, aby bol výsledok čo najlepší. V jednej miske sú pestrofarebné cukríky. Samo ich nazval tureckými. Sú prisladké a chutia umelo. Mali by sa zapíjať čajom aby ho osladili priamo v ústach. V miske na vysokej stopke je džem. Slovák si pod týmto pojmom predstaví hmotu, bez väčších kúskov ovocia, ktorá má hustú konzistenciu. Tento ich pripomínal ovocie nakladané v mede. Aj to tak chutilo. Sladko, až presladko. Zakusujem sa do mesiačika citrónu a dúfam že sladká trpkosť mi prestane sťahovať ďasná a pery. Ani ten nepomáha. Zažívame pravý glykemický šok. To, čo sme nestihli nabiť ráno, nabíjame rýchlo teraz. Cukor ma uspáva. Moje nohy bezvládne ležia na poduške a nepáči sa im predstava, že by sa mali postaviť a pustiť sa do prvých pokusov o turistiku.

Chlapci, možno nabudení cukrom, ale skôr len prirodzene aktívni, ma súria na cestu. I keď sa mi viac pozdáva dlhý a výdatný spánok, uvedomujem si, že len teraz som vstávala. Prekonávam opar, ktorý mi zahmlil rozum a idem za nimi. Našou ďalšiou destináciou je dedinka Kiš. Ostrovček kresťanskej viery v islamskom mori. Neviem sa dočkať, že uvidíme jeden z mála kostolo celom Azerbajdžane. Vďaka pomoci vždy ochotných obyvateľov, si chytíme maršrutku číslo 25. Je to stará, hrkavá slečna, ktorý odoláva ťažkým terénom už niekoľko desaťročí. Usmievam sa raz hore, raz dole, podľa toho či ideme po rovine alebo po hrboľatejšom teréne. Všetci okolo mňa sa usmievajú podľa toho či ideme po rovine alebo po hrboľatejšom teréne. Smejú sa na mne a na mojich reakciách na túto divokú jazdu. Asi ich baví moje nadšenie, keď sa vykláňam z okienka a škerím sa na všetko vonku. Alebo možno môj strach. Aj keď sa snažím nedávať to najavo, nemám plnú dôveru o dverách, na ktorých som nacapená. V hlave vidím ako dvere, tenké ako papier, prestanú istiť a ja sa ocitnem vonku a odriem si zadok. Vylovili sme z vrecka zopár qepikov, pričom sme nevedeli či to bude stačiť. Tak to vyzerá, že nech máme akúkoľvek sumu, vždy to stačí.

Kostolík sa volal Alban temple a bola to svätyňa albánskej cirkvi, ktorá tu mala svoju komunitu. Samo povedal, že je to zaujímavé, lebo takéto režimy väčšinou podporujú len svoje náboženstvo a iné zakazujú. Doteraz som nad tým nepremýšľala, ale asi má pravdu. Možno je to spôsobené tým, že aj oni boli donedávna nábožensky utláčaní a nechcú robiť to, spod čoho sa tak úporne snažili vymaniť. Očakávanie z ďalšieho zážitku ma mocne chytilo za plecia a nechcelo ma pustiť. Tlačilo ma do krátkeho, ale o to strmšieho kopca. Tu som pochopila zbytočnosť prenajatého auta a o svoje myšlienky sa delím aj s chalanmi. Tu sa rodí myšlienka požičania si lady, ktorá sa nikdy nesplní ale je vzrušujúca. 2000 rokov starý, jednoduchý kostolík hnedej, pieskovej farby sa týčil medzi kamennými domami. Deti, ako vždy, zvedavo vykukovali spoza stien a brán a zase sa schovávali, keď sme na ne náhodou pozreli. Neplatili sme žiadne vstupné. Asi je u nich zvykom, že pekné veci sú na to aby ich človek ocenil obdivom a nie mincami. A my sme to ocenili každým kúskom obdivu, ktorý sme mali. Sadli sme si do záhrady za kostolíkom a vytiahli jedlo. Suchý chleba mi išiel cez hrdlo ťažko a moje oči neustále ubiehali k instantným polievkam. Zdalo sa mi, že aj chlapci po nich pokukujú, ale to som si asi len priala. Navrhla som aby sme si od pani vrátničiek vypýtali za hrniec horúcej vody. Išiel ju vypýtať Samo. Asi by sme bez neho s Mišom stále prehĺtali chleba a zajedali ho zmenšujúcou sa hrudkou syra. Neviem, či ju vypýtal po rusky alebo po anglicky, ale bola výborná. Zahriala nás v žalúdku a moja nálada prudko stúpla. Dali sme si za jeden, aby nám lepšie vytrovilo, skonštatovali, že asi jeme na oltári a pomaly sme sa pobrali na odchod. Pálenie hrdla som cítila ešte dlho. Cítila som ho, keď sme vyberali darček pre sestru a cítila som ho aj v obchode, keď sme kupovali vodu. Ba dokonca som ho cítila ešte dlho dlho potom, keď sme išli po dlhej kamennej pláni k starému, zrúcanému zámku.

Išli sme korytom rieky. Bolo obrovské a dalo sa odvodiť, že v dobe najväčšej vody je rieka široká, rýchla a dravá. Teraz tu bola len malá, napriek tomu stále dravá, riečka. Stúpali sme po kameňoch a plahočili sa pomedzi bagre až k hranici lesa. Neviem koľko sme išli ale muselo to byť dlho Možno ešte dlhšie. Opustilo ma nadšenie, pretože nebolo čo obdivovať, všetko pekné bolo vysoko v oblakoch a ja som bola pod nimi uprostred bezútešného kamenného mora. Zdalo sa mi, že idem stále pomalšie a oni čoraz rýchlejšie. Každým mojím krokom bol cieľ ďalej. Vošli sme medzi stromy. Tu som začala svoje pocity dávať do slov a viet. Kráčala som si a predstavovala samú seba, ako si vezmem pero a opriem si ho do dlane. Budem ním kĺzať po papieri dovtedy, kým nebudem mať zapísanú každú myšlienku, každú chvíľu, udalosť a nadávku, ktorú moja myseľ samovoľne vypustila, ako reakciu na dlhú púť. Oblaky ustúpili. Chlapci si obzerajú hory, ktoré sa okolo nás vytýčili. Aspoň si to tak predstavujem, už ich ani nevidím. Sú ďaleko vpredu a ja ešte ďaleko pozadu, prekonávam svoje negatívne pocity. Tie oblé kopce sa smejú mojej zlej kondícii a hovoria mi, že ich nezdolám. Ako rada by som na ne vyšla, sadla si na vrchol a užívala si ten pocit, ale vedela som, že dnes to nezvládnem. Predstavujem si to a zmocňuje sa ma frustrácia. Na tieto hory si nesadnem, nepokorím ich a domov prídem ako porazená. Nohy mi striedavo dopadajú na ostré hrany kameňov. Aj tie sa mi smejú. Rada by som kráčala po lesnej ceste až hore a vymazala kopcom ich úškrn z tváre. V duchu si zaprisahávam že sa na ne čoskoro pozriem zhora.

Gelersen Gorersen musela byť kedysi veľkolepá pevnosť. Týčila sa na vysokom kopci, nad hlbokou dolinou s mohutnou riekou. V tej nebolo teraz vody a bol z nej len malý, hlasno zurčiaci potok. Dnes tam stojí len zopár stien. Po prvom pohľade si hovorím: dokelu. To pre toto som ťahala jazyk po zemi? Prebudilo sa vo mne myslenie historika. V hlave som videla ako vychádzam na hradbu obrovskej pevnosti v šatách až po zem. Prechádzam okolo vojakov, ktorí tam stoja na stráži. Toto miesto na mňa dýchlo svojou históriou a ja vďačne hltám každý detail. Vylezieme na stenu. Ja len na malú, ale chlapci sa šplhajú aj na tú vyššiu a nebezpečnejšiu. Mám o nich trochu strach. Nie taký ten iracionálny a prehnaný, ale prirodzený a skrývam ho aby som im nepokazila zábavu. Odchádzam na nich počkať do opusteného rekreačného centra asi pol kilometra od zrúcaniny. Oni pokračujú v lezení po starých hradbách. Cestou dole premýšľam nad údelom jedinej ženy. Už som si na to zvykla, ale aj tak občas udivujem samu seba. Držať s nimi krok nie je jednoduché a niekedy sami zdá že zabúdajú na moju jemnejšiu povahu. Hlavne keď schádzame z nebezpečnejších miest a oni ma nechávajú ďaleko za sebou. Keď si dosadám na zem uvedomujem si, že odkedy týchto chalanov poznám, prekonala som samú seba už nespočetne veľa krát. Rozhodneme sa, že stan postavíme pod jedným z altánkov. Najskôr sme nesvoji, pretože predsa len je to pozemok niekoho iného ale napokon nám to nevadí. Aj tak nikoho nikde.

Trochu poniže stojí jedna veľká budova, pred ktorou dve bábušky, umývajú ovčiu vlnu. Kým my staviame stan, náš hlavný hovorca ide vypýtať trochu horúcej vody. Vracia sa bez nej avšak s prísľubom čohosi viac. Balíme stan. Rozhodnutie bolo jednohlasné. Bábušky nás ubytovali v dvoj izbe s vlastnou kúpeľňou. Usadili nás do obrovskej jedálne a doniesli nám horúcu vodu. Do nášho večerného pokrmu šlo všetko, čo sme mali. Kuskus, brokolicova, paradajková aj cesnaková polievka. Chuť nebola prvoradá.Naše žalúdky potešila horúca zmes chutí. Postarané o nás bolo kráľovsky. Nekonečná zásoba výborného azerbajdžanského čaju s nekončiacim zdrojom domáceho cukru prišla v spoločnosti koláču a placiek z masa. Prekvapení sme zistili, že placky sú zrejme z ovčieho čerstvého mäska. Na stole sme mali hostinu z tých najlepších pochutín. Vyvalili sme sa na postele a počúvali, ako čaj v našich bruchách vo vlnách naráža na steny a vytvára hlasný zvuk. Postupne sme sa všetci vystriedali v teplej, miestami až horúcej sprche. Ani neviem, či sme tento nečakaný luxus ocenili dostatočne. Bábušky si cenu neurčili. Vraj ak máme, môžme dať, ak nemáme, nemusíme. Nechali sme im 25manat a neľutovali sme ani jednej. Komusi, možno všetkých, napadlo dať si za jeden. Fľaša domácej svadbovičky, ktorú sme so sebou celý ten čas vláčili, putovala z ruky do ruky. Pustili sme si hudbu z mobilu a rozprávali sa. Zaspievali sme si čierne oči choďte spať. A veru sme aj zaspali. Ako do vody hodení.

Besh Barmaq- Bash Bermaq?

Ráno sme sa zobudili do pekného dňa. Ale bola pred nami opäť tá dlhočizná cesta po suťovisku. Ani trochu ma to netešilo. Ale v Azerbajdžane sa vždy nájde niekto, kto vám chce pomôcť. Takže sme si stopli auto, ktoré nás odviezlo až k autobusu. A potom zase do Baku na ďalší spoj.

Podvečer prichádzame na odpočívadlo, ktoré sa nachádza pod naším ďalším cieľom. Besh Barmaq je posvätná hora, ktorá kedysi slúžila ako prírodná pevnosť na ochranu cesty. Nachádza sa hneď pri mori a je vysoká takmer štyristo metrov. Už bolo šero a vedeli sme, že nemáme šancu vyjsť na vrchol. Stan sme si rozložili pod kamennou časťou hory. Zase raz sa vybrala svadbovička. Dneska sme jedli iba chlieb a salámu. Ráno sme si nechali batohy tam, kde sme spali, a vybrali sme sa pokoriť vrchol. Dlho sme blúdili, kým sme našli správnu cestu. Obiehali sme okolo hory, až kým sme nenašli na jednej stene schody vedúce až na vrch. A po ich zdolaní? Už nás čakali len nádherné výhľady, pre ktoré vlastne cestujem. Na samotnom vrchole je malá stavba, v ktorej údajne žije muž. My sme ho nestretli, ale zariadené to tam mal naozaj veľmi vkusne.

Šikovnosť moja neopúšťaj ma!

Tento deň bolo neskutočne teplo. Pamätám si, že zo mňa pot tiekol v potôčikom. Nestíhal sa vpíjať do oblečenia. Jednohlasne sme sa rozhodli ísť schladiť do mora. Museli sme preskočiť jarok, ktorý bol plný čierneho hnusu. Pravdepodobne obsahoval ropu a iné sajrajty. Mne sa to nepodarilo. V sandáloch som šliapla priamo do najhlbšej časti. Nemusela som sa na nich ani pozrieť, vedela som, že sa mi smejú. A tak sme kráčali dlhou pustatinou až k pobrežiu. Ja nechutne dostupujúc na tú masu, ktorá mi zostala na nohe. Rozdelili sme sa. Oni si išli robiť fotky s vrtmi, ja umyť nohu. Keď sme sa znova spojili, chceli sme si navzájom povedať niečo super. Oni mne, že našli korytnačku. Ja som im chcela povedať to isté. Potom nás čakalo už len morovanie sa. Napriek všadeprítomným vrtom, bola voda krištálovo čistá.

Do našej ďalšej destinácie sme skúsili stopovať. Odpočívadlo bolo na hlavnej ceste, tak sme si mysleli, že to bude pomerne jednoduché. Začala som kresliť tabuľku s názvom mesta. Rada by som povedala, že moje maliarske schopnosti sú jednoducho úžasné, ale nemôžem. Bol to obyčajný kus kartónu, obyčajné modré pero a jednoduché písmená. No i tak sa okolo mňa zhŕkli domáci a pozerali na mňa s najvyšším stupňom zaujatia. Keď bola ceduľa hotová, postavili sme sa k ceste. Ako prvý išiel kamión. Samo mi povedal, že ten isto nezastaví. Ale ja som odvážne chytila svoje umelecké dielo a vystrčila ho. A viete čo? Stopli sme kamión. Vodič sa mi dokonca smial, pretože namiesto toho aby som bola ostražitá, veď som v aute cudzieho človeka, som tam jednoducho zadriemala. Odviezol nás hodný kus cesty, za čo mu môžeme do dnes ďakovať. Na oplátku nič nechcel. Mali sme mierne komunikačné obtiaže. Samo, hlavný hovorca, nám povedal, že máme vystúpiť a nechať tam batohy. Nezmysel, ale okej teda. Mysleli sme, že máme prejsť cez most pešo, a on nás na druhe strane zase naloží. A tak si ideme a ideme. A za nami kričí udivený šofér. Muselo to vyzerať zvláštne. On sa nám snažil vysvetliť, že už nejde ďalej tade, kadiaľ my. A tak sme sa zobrali, nechali si u neho všetky veci a išli sme. Našťastie sme ich dostali späť a vodič, určite si mysliac, že sme blázni, pokračoval svojou cestou. Až kým neuvidel v spätnom zrkadielku svojho stopára, ktorý o dušu uteká za ním. Lebo sme si zabudli aj obal na foťák. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo, a my sme sa ocitli v Gube. V mestečku, z ktorého sme vyrazili do hôr. V tých sme zažili neskutočné dobrodružstvá. Ale o tom, potom.

---

💡Zhŕňam, Radím, Odporúčam💡

Doprava🛵

✓Budapešť-Baku- Nám sa podarilo zohnať letenky za 120eur a to u dopravcu Wizzair.

✓Baku letisko-Baku centrum- Určite sa vám budú snažiť zlákať taxikári ale je to naozaj zbytočné. Každú polhodinu ide autobus, ktorý vás odvezie priamo do centra a to za domácu cenu. Na autobus je potrebné mať ich kartu, cez ktorú sa dá kúpiť lístok. Vždy sa ale nájde človek, ktorý vám ho kúpi na tú svoju.

✓Baku-Qobustan- Autobus číslo 20 alebo 288. Ak si nie ste niečim istý pozrite si stránku Bakubus. Je tam všetko čo potrebujete. https://www.bakubus.az/en/menus/10/airport_express

✓Baku-Sheki- Všetky autobusy, ktoré potrebujete odchádzajú z hlavnej stanice v Baku. A vždy sa do nej vrátia. Nie sú drahé. Treba ale rátať s tým, že niekoľkokrát sa pomodlíte a prosíte aby ste to prežili.

✓Baku-Besh Barmaq- Stačí si zobrať spoj, ktorý ide smerom na Gubu. Poviete šoférovi, že chcete vystúpiť na odpočívadle pod Besh Barmaqom a ste tam.

✓Stop- Ak stojíte pri ceste a neviete ako ďalej, skúste vystrčiť palec a niekto vám určite zastaví. Dokonca aj kamión

Spánok🛏

✓Baku- Na bookingu toho nájdete určite neúrekom. Rada by som odporúčala konkrétne ten, v ktorom sme spali my. No bohužiaľ je premenovaný alebo zrušený.

✓Stanovanie- Ak sa bojíte, že nenájdete vhodné miesta na stanovanie, tak žiaden strach. Azerbajdžan je vlastne jeden veľký kemp. Domáci vás budú strašiť, že sú tam vlky a medvede a tak ďalej. My sme spali vonku takmer každú noc a nestretli sme žiadne zviera.

✓Bábušky- Určite aj vy stretnete také bábušky, možno aj deduškov, ktoré vás na noc prichýlia.

Jedlo🍴

✓Biznis menu- Ak niekde uvidíte, že ponúkajú biznis menu, choďte do toho. Najete sa ako králi a jedlo je tu prosto vynikajúce.

✓Chleba, saláma, syr- Najlepšie a najchutnejšie trio na cesty. Chlebíky majú pekné okrúhle. Saláma obsahuje viac mäsa ako u nás. Syry sú vynikajúce, oplatí sa vyskúšať napríklad slaný syr.

✓Kebab- Je to proste krajina Kebabu. Majú ho všade a za vynikajúce ceny. Ak sa náhodou ocitnete v Baku na autobusovej stanici, bežte si dať kebab s kôprom. Je to bombastické. Takisto natrafíte aj na kebab plnený hranolkami. Cena kebabu sa pohybuje od 3O centov.

✓Azersachar- Cukor sa vyleje na plech, zaleje sa vodou a dá sa to do pece. Nechá sa to vychladnúť a rozláme na kocky. Je to cukor, ktorý chutí trochu ako cukor, trochu ako med a trochu ako karamel.

Pitie🥛

✓Pivo- Tým nemôžete nič pokaziť. Zdalo sa mi mierne slabšie ako u nás, ale aj tak výborné. Určite budete prekvapený tým, ako veľa bubliniek toto pivo má.

✓Čaj- Na raňajky, desiatu, obed, olovrant a večeru. Azerbajdžanský čaj je čierny a extrémne silný. Nebojte sa toho, že bude horký. Na jeden malý pohárik ide minimálne 5 lyžičiek cukru.

Miesta🚩

✓Baku- Prechádzka po tomto meste je niečo, čo musíte zažiť. Nečakajte, že budete ťahať sánku po zemi, ale ak ste tu, určite si spravte prechádzku.

✓Sheki- Toto mestečko vám ponúkne hlavne pevnosť, ktorá bola kedysi súčasťou hodvábnej cesty. Ak nemáte radi hory a turistiku, je to v podstate všetko, čo sa tu dá vidieť.

✓Dedinka Kiš- Nachádza sa tu jediný kresťanský kostol. Je to malá drevená stavba. Tak isto odporúčam ako zastávku po ceste do hôr.

✓Gelersen Gorersen- Zrúcanina starej pevnosti. Určite sa oplatí toto miesto navštíviť, ak sa nachádzate v Sheki. Výhľady sú z tade perfektné.

✓Besh Barmaq- Cesta na vrchol je nenáročná a krátka. Oplatí sa sem ísť pre atmosféru posvätného miesta a výhľady. Leží priamo nad pobrežím Kaspického mora. Voda je čistučká, takže ak sa na túre spotíte, môžete sa rovno umyť v mori.