Da Nang (Vietnam)

Kde? Na polceste medzi Hanojom a Hočiminovým mestom

Čo? Tretie najväčšie mesto Vietnamu. Výborná poloha na jednodňové výlety do okolia.

Ako? Možností je viac, my sme si vybrali ležadlový vlak z Hanoja. Išiel 17hodín.

---

Deň prvý- 17 hodinová cesta vlakom

Ráno sme sa prebudili v mestečku Thai Nguyen. Tu Samo strávil dva mesiace svojej stáže a my posledné dva dni. Vstávali sme naozaj skoro, takže nás nečakalo už žiadne emotívne lúčenie. To prebehlo večer. Samov kamarát, Sung, nás odprevadil na vlakovú stanicu. Nasadli sme do starého, rozheganého vlaku s tvrdými lavicami. Pripomenulo mi to ťažkú cestu vlakom na Ukrajine. ‚Už‘ o necelé 4 hodiny sme vystúpili v Hanoji. Píšem ‚už‘, pretože vzdialenostne je to cca 100km. Vlak sa teda skôr plazivo zakráda ryžovými políčkami. Ja sa ešte do Hanoja vrátim na konci nášho cestovania, ale Samo je tu posledný raz. Znamená to, že je to poslednýkrát, kedy má šancu prísť do reštaurácie a objednať si svoj najobľúbenejší pokrm, Bun Cha. Ten je typický práve pre sever Vietnamu. Prvýkrát si sadáme do podniku. Už na prvý pohľad je to jedna z tých luxusnejších reštaurácii. Taká, ktorá má drevené stoly, stoličky a európsky záchod. Vybrali sme si ju preto, lebo tu údajne jedol Bun Chu aj Obama. Ja som si dala svoje klasické Pho. Bolo vynikajúce, ale chýbala mu tá ‚pachuť‘ pouličnej špiny. A podľa môjho neodborného názoru, práve tá tvorí polovicu chuti. Po jedle sme sa rozhodli vybaviť suveníry. Asi hodinu sme sa prepletali rôznymi stánkami. Vyberali sme. Zjednávali sme. Mnohokrát sa nás snažili oklamať. Možno im to vyšlo, možno nie. Je to ťažké zistiť, pretože ceny sa tu pohybujú naozaj nízko. A to aj keď vám prirátajú ‚cudzineckú taxu‘. Nakoniec nám zostalo len nakúpiť si obrovskú kopu jedla a ísť čakať na vlak.

Vlak chodí iba jeden. Nemajú to rozdelené na rýchliky a osobné vlaky. Existujú 4 triedy. Tá najhoršia a najlacnejšia alternatíva sú drevené lavice. Viem si predstaviť ísť dve, tri hodinky ale 17?! Vôbec. Druhá sú kožené sedadlá. Tretia kategória sú ležadlá. Je ich v kupé 6. My sme sa rozhodli priplatiť si. Teda sme nastúpili do vozňa kategórie číslo 4. Ležadlové kupé po štyroch. Ono je to dosť diskutabilné, pretože to jedno lôžko niekedy obsadí viac ľudí. Nakoniec teda ležíme na horných posteliach a pod nami je možno aj 6ľudí. S určitosťou sa dá povedať, že s vami pocestuje aj dieťa. My sme ich mali hneď zopár. Niektoré sú tiché. Niektoré kričia. Dospelí kričia všetci.

V tomto vlaku strávime najbližších 17 hodín nášho života. V podstate celý čas jeme a pozeráme Game of Thrones. Zaujímavosťou vo vlaku sú bufetové vozíky s rôznymi prílohami a ryžou. Cestujeme cez noc, takže do Da Nangu prichádzame ráno. Svieži a vyspatí.

Deň druhý- prvé letmé dotyky s Da Nangom

Da Nang je už na prvý pohľad živé a pulzujúce mesto. Taxikári na nás kričia zo všetkých strán. My sa cez nich prebijeme a ideme na autobus. Za niekoľko centov, cestujeme po celom Da Nang krížom krážom. Informácie o vietnamskej verejnej doprave sú jednoducho zobrazené na Google mapách. Ako prvé sa ubytujeme v hosteli. Samo má už so sebou všetky veci, takže cestovanie bez ubytovanie sa stalo úplne nemožným. Užívame si vymoženosť sprchy, európskeho záchodu a klimatizácie. Zatiaľ čo ja sa chystám, Samo ide požičať motorku. Ceny sa tu pohybujú okolo tých 4 eur, ako takmer všade.

V okolí je hneď niekoľko miest, ktoré sú vhodné ako jednodňové výlety. Medzi tie, o ktorých najviac počujú turisti patria napríklad Marble Moutains a Monkey Moutains. Je krásne slnečný deň a tak vyrážame obzrieť dlhé pobrežia. Výhľady z motorky sú krásne. Zase raz som neskutočne vďačná, že nemusím šoférovať. Mám čas si všetko do sýta poobzerať. Aby sa aj Samo mohol poobzerať zastavujeme na zákrutách. Za každou jednou je dych berúci výhľad. Absolútne azúrové more, žltučký piesok a do toho všade prítomná zeleň. Motorku máme nanešťastie len takú všelijakú a na Monkey Moutains nás nevytiahne. Po zážitku z Cat By vieme, že 7km tu znamená čosi, čo nie sme ochotní zvládnuť. Hlavne nie na pravé poludnie. Na internete sme sa dočítali, že napriek názvu je ojedinelé vidieť tu opice. Rozhodli sme sa teda oželieť túto ‚atrakciu‘. Ako sme schádzali naspať na hlavnú cestu, otočila som hlavu. Do záberu mi vošlo čosi maličké hnedé. Prvá myšlienka bola pes. Potom som zaregistrovala, že to chodilo po hánkach rúk. Okamžite som skríkla na Sama, že: Aha, opice!!. On sa obzrel a skonštatoval, že je to mačka. Až druhý jedinec, na ktorom bolo zreteľnejšie, že ide o opicu, ho presvedčil. Videli sme dve malé, hnedé opice, žijúce vo voľnej prírode.

Do tej chvíle bolo teplo. To čo nastalo potom, bolo skutočné peklo. Nezastavovali sme, pretože každá zastávka znamenala, že nás zaleje pot a bude takmer nemožné sa hýbať. Tak teda hor sa na pláž. Ak viete ako vyzerá Thajsko na fotkách, tak si viete predstaviť kde sme sa kúpali. Ja to bohužiaľ neviem celkom dobre opísať. Dajú sa na to použiť len klišé vety. Bolo to úplne vystrihnuté z časopisu. Palmy, bambusový prístrešok, azúrová čistá voda a piesok. Neboli sme jediný, ktorí využili tento teplý deň. Prezliekli sme sa do plaviek. Samo rýchlejšie ako ja a nechal ma tam na malú chvíľu samú. Prezliekala som sa tak klasicky hanblivo. Držala som okolo seba uterák a dávala si pozor či je všetko zakryté. Keď som sa prezliekla, natešene som si zo seba strhla uterák. Moje prvé kúpanie vo Vietname. Otočila som sa na Sama. Nebol tam. Zato tam bola partia asi šiestich Vietnamcov. Každý jeden mal v ruke telefón namierený na mňa. Myslela som si, že sa zahanbia. Oni sa namiesto toho na mňa usmiali a poprosili ma, aby som zapózovala. Rozumiem ich nadšeniu z toho, že videli bielu ženu a ešte k tomu v plavkách. Chápem ich bezhraničné zbožňovanie bielej rasy. Takí proste oni sú. Ale v tomto momente mi prvýkrát skutočne ich správanie prišlo nemiestne.

Do vody bolo treba prebehnúť veľmi rýchlo. Piesok mohol mať okolo 60 stupňov a pálil nohy do červena. Ani voda nebola studená. V tejto krajine nie je nič prirodzene studené. Čvachtali sme sa vode a radovali sa aká je čistučká a ako nám je dobre. Vedľa nás skupina Vietnamcov, popíjala. Mali na sebe nafukovacie vesty. Medzi sebou chladnička s pivom. Vznášali sa na hladine a volali nás, aby sme sa pridali. Tak sme si jedno pivko dali s nimi. Pohodička ako má byť. Nechcelo sa nám z vody von. Až kým niečo vedľa nás nezačalo plávať. Potkan s rozmočenou hlavou. Čistá voda bola zrazu iba akýmsi relatívnym pojmom. Obliekli sme sa v neskutočnej rýchlosti a zase vyrazili na cestu. Po ceste naspäť do Da Nangu sme sa zastavili obzrieť si pagodu a sochu Budhu. Ešte sme sa zastavili na kokos a cukrovú trstinu a išli sme na izbu. To teplo nás tak zdolalo, že sme obaja zadriemali.

Hoi An

Večer sme sa rozhodli navštíviť Hoi An. Je to jedno z tých menších mestečiek. Z Da Nangu sa sem na motorke dá dostať v priebehu trištvrte hodiny. Treba sa pripraviť na trochu iný zážitok ako doteraz. V Hoi An-e je menej domácich ako turistov. Celá stará časť mesta je od roku 1999 v svetovom zozname UNESCO. Celú túto oblasť ohraničujú kancelárie, kde sa dá zakúpiť lístok. Ten má 5 podlístkov. Tie môžete ľubovoľne využiť. Platia do múzeí alebo do starých domov, ktoré sa tu zachovali. Azda najväčším lákadlom je malý japonský most. Ani jedna z atrakcii nás nenadchla natoľko, aby sme si povedali, že pre toto sa sem oplatilo ísť. Korejskí turisti na rikšiach tvorili väčšinu populácie. Zvyšok boli cudzinci. V banánových košeliach.

Hoi An ma teda sklamal a bola som vcelku mrzutá. Ani Samo neprejavoval veľké nadšenie nad týmto zážitkom. Ale keď sa zotmelo, celé sa to zrazu zmenilo. Pochopila som, že sem návštevníkov nelákajú staré domy a nekonečné obchody so suvenírmi, ale atmosféra. Keď zašlo slnko, celé mestečko sa rozsvietilo. Lampióny všemožných tvarov a veľkostí viseli na každom voľnom mieste. Do davu sa zamiešali predavači s papierovými svietnikmi. Aj mne jeden Samo kúpil a spolu sme ho vypustili na rieku k ostatným. Na internete som sa neskôr dozvedela, že to slúži na splnenie priania. V čase keď sme z Hoi Anu odchádzali, bola rieka takmer úplne pokrytá prianiami návštevníkov. Ak sa pre niečo oplatí navštíviť toto miesto, tak pre toto. Pre tú kúzelnú atmosféru, ktorá sa vznášala vo vzduchu a plávala po vode. Pre tú krásnu atmosféru ľudských prianí.

Deň tretí- národný park Bach Ma

Druhý deň sme vyrazili do národného parku Bach Ma. Našťastie nám ponúkli vyhovujúcu motorku a onedlho na to sme stúpali prudkými zákrutami do horského sedla. Prvú hodinu sme zdolávali cestu smerom hore. Ďalšiu hodinu sme zdolávali cestu nadol. Boli sme tam. Akurát bol národný sviatok, takže tu bolo veľa domácich. Hneď pri bráne nás čakali zlé správy. Okrem toho, že tam bol hluk a chaos, nikto nevedel po anglicky. Všetci nás predbiehali a odstrkovali od pultu. Na tvárach sme si nechali masky, kvôli silnému močovému zápachu. Zachránila nás Vietnamka, ktorá sem prišla so svojím partnerom. Ten bol z Rumunska. Hneď sme sa s ním dali do reči. Zistili sme, že cesta na vrchol je dlhá 24km. Nemali sme sa tam ako dostať. Vedeli to. A využili to. Nechali sme tu 20 eur na osobu. Toľko sme zatiaľ neminuli nikde. V cene bolo auto, ktoré nás odviezlo až na vrchol. A potom nás postupne malo vysádzať na rôznych miestach, z kade viedli chodníky k nejakej zaujímavosti. Spojili sme sa s Rumunom, ktorého meno som zabudla a jeho partnerkou. Vyšlo nás to teda o čosi lacnejšie. Vyviezli sme sa hore, kde nás taxikár vysadil, aby sme si išli porobiť zopár fotiek. To ešte netušil, akú posádku si dneska naložil do auta. Tak ako aj my aj Rumuni majú v povahe šetrnosť(žgrlavosť). Chceli sme teda využiť všetko čo sa za tú cenu dalo. Pri vchode nám dali mapku, podľa ktorej sme sa snažili riadiť. Avšak hneď na prvej trase sme zablúdili. A potom sme už neboli schopní správne identifikovať kde sa nachádzame. A to sa neskôr ukázalo ako to najlepšie čo sa mohlo stať. V podstate sme pokračovali na vlastnú päsť. Prišli sme až k úseku, ktorý sa volal 5jazier. Bol to potok, ktorý striedavo padal v nízkom vodopáde, alebo sa zbieral v malom jazierku. Ukázalo sa, že sme si nemohli nájsť lepších partnerov. Chlapi sa okúpali v jazierkach a my sme si zatiaľ na brehu spravili malý piknik. Za pomoci rebríkov, úchytov a zábradlí sme sa prepracovávali ďalej a ďalej do lesa.

Na konci tejto lesnej cesty bol vodopád. Patril medzi najväčšie aké som videla. Konkurovať mu môžu iba tie na Islande. Cestička z lesa vychádza na úplnom vrchole. Tam sme stretli veľa domácich, ktorí si tam spravili ohníky a varili. Vodopád sa strácal za horizontom. Najskôr sme si mysleli, že ho ani neuvidíme. Veď všetci končili svoju cestu na tomto mieste. Našťastie cestičku sme našli. Boli to obrovské kamenné schody, ktoré občas vyžadovali mierne horolezecké odhodlanie. Cestou dole ich bolo 689. Keď sme už konečne začuli hukot ako sa tá obrovská masa vody rozbíja o kamene, potešili sme sa. Cesta dole bola dlhá a únavná. Boli sme o kúsok rýchlejší ako naši parťáci. Vykotili sme sa tam na kamene, tak trochu pripomínajúc tulene na skalách. Zopár fotiek. Trošku rozjímania nad okolitou krásou. A potom sa to už nedalo dlhšie odkladať. Aj hore ich bolo 689. Niektoré ale boli vysoké aj pol metra a vystačili za tri schody. Cestou dole som sa síce unavila, ale keď som liezla hore, úplne som mysľou opustila telo. Len som chcela, aby to čo najskôr skončilo. Neskôr sme stretli sprievodcu, ktorí viedol skupinu Vietnamcov. Keď mu Samo povedal, že sme išli až dole, zostal riadne prekvapený. Vraj on tam bol iba dvakrát za svojho pôsobenia a tretíkrát už ho tam nikto nedostane.

Boli sme dosť neistí, či nás náš šofér počkal. Ale našťastie po pár telefonátoch sme ho našli a konečne sme išli k motorkám. Rozhodne odporúčam využiť ich taxi služby. Bez nich by sme nestihli prejsť ani polovicu miest, ktoré za to naozaj stáli. Veď to ani nestálo až tak veľa. Nasadli sme na motorku a opäť sme išli domov cez horský prechod. Napriek stavu maximálnej unavenosti, sme sa ešte išli najesť a na pláž. Tam sme náš deň zakončili ako inak cukrovou trstinou a kokosom. A to všetko pri zvuku vĺn.

Deň štvrtý- deň blbec a rozlúčka

Ráno sme vstali zavčasu a pobrali sme si všetky veci. Boli sme natešení. Chceli sme ísť surfovať. Tak sme sa rozlúčili, poďakovali, nasadli do autobusu a vyrazili. Tento deň sa Samovi naozaj nedarilo. Najskôr nás posadil do úplne zlého autobusu. Potom keď už sme sedeli v tom dobrom, zistil, že si zabudol na ubytovaní doklady. Tak teda dobre zase tam cez celé mesto. A potom zase späť. Vlny sme už nestíhali. Sklamanie sme si vynahradili aspoň miestnou špecialitkou. Rezance v polievke. Posypané arašidmi. A uprostred toho žabka. A samozrejme jarné rolky. V tú chvíľu už bolo jasné,

že Da Nang nám už ponúkol všetko čo vedel. Nakúpili sme si Banh Mi, to sú ich tradičné bagety, a nastúpili sme do sleeper busu. A chystali sme sa na nočnú jazdu do našej ďalšej destinácie. Zostali sme milo prekvapení, keď sme zistili, že v cene lístku je voda a malý koláčik. Ešte väčši prekvapenie sme zažili, keď sme zastavili na odpočívadle. My sme mali nakúpené, takže sme sa nechystali objednať si jedlo. Ale to už nás volali ku stolu. V cene lístku bola aj večera. Klasická vietnamská večera. Asi desať nás sedelo pri každom stole. Uprostred bolo veľa misiek s rôznymi mäsami, zeleninou a morskými plodmi. Každý sme dostali svoju misku ryže. A takto sme tam spolu jedli. Oni boli šťastní a spokojní, že mi mohli ukázať ako čo jesť. Ja som bola šťastná a spokojná, že som bola obklopená neskutočne dobrosrdečnými ľuďmi. Po večeri sme si ľahli do autobusu. Zavreli sme oči. A keď sme ich otvorili.

---

💡 Zhŕňam, radím, odporúčam 💡

Doprava🛵

✓ Motorka stojí približne 80,000-150,000VND. Teda 3 až 6 eur na deň. Napriek tomu, že oficiálne potrebujete vietnamský vodičský preukaz, nikto nerieši ak ho nemáte. Na behanie po meste vám stačí skúter bez prevodovky. Ak plánujete ísť niekam ďalej ako len na pláž, odporúčam aspoň poloautomatickú prevodovku.

✓ Autobus- Ak ste práve prišli do Da Nangu a nemáte požičanú motorku, budú vás obskakovať taxikári. Aj my sme si požičali motorku až v hoteli, pretože tak to vyjde najlepšie, a napriek tomu sme nepotrebovali platiť za taxík. Tie sú jednoducho drahé. Nebojte sa využívať MHD. Ľudia sú nápomocní a milí. Majú presne stanovenú cenu cestovného, takže vás nechcú oklamať. Jedna jazda autobusom stojí 20 centov. A naozaj sa nebojte. Oni sa na vás tešia a pomôžu vám naložiť vás, aj batožinu. Stránka, kde si môžete pozrieť trasy a odchody autobusov je www.danabus.vn .

Spánok🛏

✓Pozrite si dopredu cez booking.com, kde sa chcete ubytovať, a za akú cenu ponúkajú ubytovanie. Nerezervujte si to zbytočne dopredu. Booking si berie peniaze za sprostredkovanie. Radšej prídite tam, popýtajte sa či majú voľno. Ak sa vám cena nebude zdať, ukážte im, že viete koľko to stojí na internete. V prípade, že vás budú chcieť oklamať, sa máte ako brániť. A v prípade, že sú féroví, viete, že vaše peniaze idú všetky im.

Jedlo🍴

✓ Thajské banánové palacinky- i keď sú trochu drahšie, stoja za každý cent.

✓ Banh trang cuon thit heo- Na stôl dostanete nádobu s horúcou vodou, ryžový papier, tanier mäsa, tanier zeleniny a omáčky. Pripravujete si to vy, podľa toho čo vám chutí najviac.

✓My Quang- Ryžové rezance zaliate silným vývarom. Mäso používajú od výmyslu sveta. My sme napríklad ochutnali aj žabaciu verziu. K tomu samozrejme kopcom naložený tanier zelených listov. Celé je to zasypané arašidmi a ochutené rybou omáčkou.

Pitie🥛

✓ Noc mia✓ toto je proste vec, ktorú budem odporúčať všade. Vylisované palice cukrovej trstiny. S ľadom a limetkou. Nepoznám miesto a čas, kam by sa nehodil tento nápoj. Cena 20-60 centov.

✓ Kokos- Toto nepotrebuje žiadny opis. Ak aj nie ste milovník kokosovej chuti, jeho vodu si zamilujete. Cena 40-80 centov podľa veľkosti.

Miesta🚩

✓Monkey moutain- samotná hora nie je až tak jedinečný zážitok. Avšak pri troche šťastia tu natrafíte na voľne žijúce opice. Na návštevu tejto hory treba mať motorku s prevodovkou. Alebo sa pripraviť šliapať 7km do kopca po rozpálenom asfalte.

✓ Pláže- dobre, toto je hádam samozrejmosť. Každá pláž je neskutočne nádherná. Čistá. Vystrihnutá z časopisu o cestovaní. Biely piesok. Modrá voda. Palmy. A popíjajúci Vietnamci. Pripravte sa, že byť v plavkách znamená, že ste hlavná atrakcia.

✓Dragon Bridge- idem. Prídem. Vidím. Idem. Pár fotiek. Zaujímavá stavba. Rozhodone sa oplatí ísť okolo, ak máte cestu tade. Ale ísť cielene za touto atrakciou by som neoznačila za postačujúci plán.

✓Bach Ma- tento národný park je určite niečo, čo sa oplatí vidieť a zažiť. Zaplatíte tu viac, ako kdekoľvek inde, ale neobanujete ani cent. Neoplatí sa šetriť. Treba si zaplatiť drahé auto, ktoré ide až na vrchol hory. Stadiaľ potom chodníčkami, schádzate až do bodu, kde vás opäť vyzdvihne auto a odvezie dole. Vodopády, ktoré sú ukryté pred celým svetom v hlbokej vietnamskej džungli. Palmy, ktorých vrcholky ani nedovidíte. A neskutočné výhľady, pre ktoré sa proste oplatí cestovať.

✓Hoi An- malé mestečko, v ktorom je vždy viac turistov ako domácich. Aj tu čosi zaplatíte za vstup do mesta. Dostanete päť lístkov. My sme využili dva a mali sme pocit, že sme videli všetko, čo nám toto miesto ponúka. Neoplatí sa tu kupovať suveníry. Preplatíte sa. Ale keď sa zotmie a všetky lampióny sa rozsvietia, toto mestečko sa stáva nezabudnuteľným. Vytiahnite sem partnerov(tak ako som to spravila aj ja) a kúpte si plávajúci svietnik. Vypusťte si ho na vodu a niečo si želajte.

✓Marble Mountains- na parkovisku vás ošklbú tak rýchlo, že to ani nezaregistrujete. Vstupné je drahé. V podstate šliapete na päty tomu pred vami. Ten za vami robí to isté vám. Napriek tomu, že sme prišli pred zatvorením, sa to hemžilo množstvom ľudí. Za mňa odporúčam iba nekonečne trpezlivým ľudom.

---